Výpoveď jedného konzervatívca
Autor: Peter Frišo | Publikováno: 10.05.2004 | Rubrika: Zamyšlení
Ilustrace
Konzervativizmus naopak verí v ustálené hodnoty, má svoje krédo a opiera sa o objektívny a transcendentný poriadok.

Spoločenský postoj nazývaný konzervativizmus nezriedka čelí nepochopeniu. Nie je tomu tak len u nás, po 41ročnej dejinnej diskontinuite spôsobenej barbarským Marxovým potratom. Rovnako mysliteľ Hayek sa ohradil proti tomu, aby bol nazývaný konzervatívcom. Na tom by v Hayekovom prípade nebolo nič čudné, lenže Hayek kritizoval nie konzervativizmus, ale svoje mylné predstavy o ňom.

Čiastočne za to môžu aj konzervatívci sami, ak dopustia, aby bolo konzervatívnym myslením označené všetko, čo trvá na zachovávaní určitej skutočnosti. To je však omyl, žiadny konzervatívec by netrval na zachovaní režimu, ktorý je nemravný sám o sebe ako napríklad komunizmus. Konzervativizmus naopak verí v ustálené hodnoty, má svoje krédo a opiera sa o objektívny a transcendentný poriadok. Pravdou však je, že tento spoločenský postoj sa vynára až v období krízy. Len v období krízy je totiž nutnosť „konzervovať“ hodnoty, ktoré sú inak normálom spoločnosti, odrážajúc transcendentný poriadok. Eric Voegelin by ma doplnil, že ide o krízu v nazeraní na pravdu a pravda je v tomto prípade totožná s pravdou, ako ju prezentuje kresťanstvo. A hodnoty kresťanstva sú často blízke aj neveriacim, lebo dobro a zlo naozaj existujú.

Konzervativizmus ako prúd spoločenského myslenia tak vzniká až v súvislosti s tvorbou Edmunda Burka, duchovného otca konzervativizmu. Burke v svojom diele odhalil chronickú chorobu všetkých reformátorov, ochotných spoločnosť rozbúrať a potom na novo postaviť podľa svojich predstáv, odhalil príchod veku sofistov, počtárov a ekonómov. Títo robia reformy pre reformy, premietajú na spoločnosť svoje abstraktné utopistické plány, pristupujú k nej ako k stroju, nehľadiac na ľudské špecifiká. Myslia, že oni boli osvietený zmeniť svet, preto len reformujú a reformujú a nedokážu sa zastaviť, lebo by sa zhrozili zo svojej vlastnej činnosti.

Naopak konzervatívci si uvedomujú, že za spoločnosťou sa skrýva jednotlivec, ale aj pradivo vzťahov medzi jednotlivcami. Každý človek tak patrí k spoločenskému poriadku. Konzervatívci preto uznávajú zvyklosti, autority (zvlášť si cenia rodinu, či miestne spoločenstvá, ktoré človeka predchádzajú), tradíciu, transcendentné hodnoty, ekonomické slobody, či objektívny poriadok. Spoločnosť v ich ponímaní je naozaj spoluúčasťou na všetkom vedení (poznaní), spoluúčasťou na všetkom ume, na každej cnosti, na každej dokonalosti. A pretože ciele takejto spoločnosti nejde dosiahnuť ani v mnohých generáciách, stáva sa partnerstvom nielen tých, ktorí práve žijú, ale všetkých živých, zomrelých a ešte nenarodených.

Vyšlo v Portálu 2/2004