50 rokov EÚ
Autor: Lukáš Krivošík | Publikováno: 30.03.2007 | Rubrika: Zamyšlení
Ilustrace
Spojené štáty európske s jednoduchou ústavou a jasnou deľbou kompetencií medzi federáciou a členskými štátmi raz môžu byť pokojne realitou. Možno sa raz vyvinie aj niečo ako jeden európsky politický národ. Ale dopyt po niečom takom musí prísť zdola. Príslušníci jednotlivých členských štátov sa musia viac stretávať, viac sa oťukať, viac medzi sebou obchodovať a potom možno začneme zrastať.

Európska únia cez víkend oslavovala päťdesiate narodeniny. Avšak dnes je už po večierku, "opica" pomaly ustupuje a tak nastáva čas na rekapituláciu.

Európska integrácia, ktorá začala pred polstoročím, bola zo začiatku o odbúravaní bariér medzi ľuďmi a zväčšovaní priestoru pre slobodu. Pozitíva Únie, ktoré si pochvaľujú aj mnohí Slováci, sú dedičstvom tohto obdobia. Bohužiaľ, najmä od začiatku 90. rokov je tu čoraz badateľnejší iný vývoj.

Na úvod len pár čísel. V 60. rokoch bol priemerný ročný rast krajín dnešnej eurozóny na úrovni takmer päť percent. Bola to pomerne slobodná éra kresťandemokratických politikov ako bol Konrad Adenauer, Ludwig Erhardt alebo Alcide DeGasperi. V sedemdesiatych rokoch tento rast poklesol na tri percentá, v osemdesiatych na 2,4 percenta, v deväťdesiatych 1,9 a dnes je to len jedno percento. Aj keď najmä nemecká ekonomika po rokoch stagnácie opäť zaznamenáva posilňovanie, stále zaostávame za Spojenými štátmi a Áziou.

V tzv. lisabonskej stratégií si Európa síce dala za cieľ predbehnúť USA, no už dávno bolo jasné, že sa jej to nepodarí dosiahnuť. Koniec koncov, znalostnú ekonomiku (nech už pod týmto pojmom rozumieme čokoľvek) ideme budovať s rozpočtom, ktorý polovicu peňazí vynakladá na podporu poľnohospodárstva – odvetvia s najnižšou pridanou hodnotou. Namiesto väčšieho realizmu sa Európska únia rozhodla kráčať úplne opačným smerom. V posledných mesiacoch si napríklad stanovila ambiciózny cieľ ochladiť samotnú zemeguľu...

Ekonomická a právna džungľa

Hoci niektorí európski politici radi hovoria o „európskom sociálnom modeli“, nič také v skutočnosti neexistuje. Vlastné unikátne systémy majú Nemci, Francúzi, Škandinávci i Briti. Jeden je založený skôr na korporativizme, ďalší na centralizme, iný je voľnejší, atď.

Len jedno majú európske krajiny spoločné – ich sociálne systémy sú príliš nákladné. Kým sociálne výdavky Američanov dosahujú 15% ich verejných rozpočtov, v Európe je to až 27%. Peniaze, ktoré vyplácame napríklad nezamestnaným za ničnerobenie, chýbajú potom v ekonomike a Európa relatívne voči zvyšku sveta stráca.

Ešte zaujímavejšie sú údaje o vytvorenej legislatíve. Národné parlamenty sú čoraz viac degradované do pozície, kedy len pečiatkujú zákony, schválené v Bruseli. Tri štvrtiny našej legislatívy sa vytvára na európskej úrovni, len jedna štvrtina u nás.

Český prezident Václav Klaus upozornil, že na konci roku 2005 fungovalo v EÚ 22 tisíc právnych noriem. Za prvých 40 rokov európskej integrácie vzniklo 10 tisíc z nich. Zvyšných 12 tisíc vzniklo v priebehu krátkeho obdobia medzi rokmi 1997 až 2005.

Tieto zákony vytvára nadnárodná byrokracia, ktorú nikto nevolil. Často sa na jej obranu tvrdí, že euroúradníkov nie je až tak veľa. Parížska radnica ich vraj má viac, než celá Únia. Problém však nie je v samotnom počte byrokratov, ale v ich moci a absencii politickej zodpovednosti. Keď je veľa zákonov, vzniká legislatívna džungľa, v ktorej sa už potom nikto nevyzná. Neustále zmeny pravidiel ľudí pomaly a nenápadne oberajú o slobodu.

Kde sa stala chyba

Celá európska elita hovorí, že Únia je v kríze. Referendá, ktorými Francúzi a Holanďania odmietli európsku ústavnú zmluvu spochybnili základný kurz, ktorý mal smerovať k stále tesnejšej spolupráci. Možno sa ukazuje, že projekt Európskej únie, ktorý by mal vyústiť až do federálneho superštátu na spôsob USA nie je ničím iným, než babylonskou vežou – teda megalomanskou stavbou, ktorej osudom je zostať neukončená. Poľahčujúcou okolnosťou starozákonných prorokov je aspoň to, že babylonskú vežu budovali od základov a nie od komína.

Spojené štáty európske s jednoduchou ústavou a jasnou deľbou kompetencií medzi federáciou a členskými štátmi raz môžu byť pokojne realitou. Možno sa raz vyvinie aj niečo ako jeden európsky politický národ. Ale dopyt po niečom takom musí prísť zdola. Príslušníci jednotlivých členských štátov sa musia viac stretávať, viac sa oťukať, viac medzi sebou obchodovať a potom možno začneme zrastať.

No nie je možné, aby mala EÚ spoločnú menu, ba dokonca armádu (ako navrhla Angela Merkelová), ale súčasne nebudú mať Východoeurópania prístup na západné trhy práce. Najskôr musí fungovať základ. Teda slobodný pohyb pracovných síl, tovarov, kapitálu a služieb. Potom môžeme budovať politickú nadstavbu. Opačný prístup zaváňa sociálnym inžinierstvom a skončí sa nezdarom.

www.aktuality.sk