Nenarodený život a prirodzený zákon

Autor: Mária Pešeková | Publikováno: 2.2.2007 | Rubrika: Zamyšlení
Váhy

Podnetom pre napísanie tohto článku boli dve udalosti: dostal sa mi do rúk nemecký preklad knihy amerického bioetika Petra Singera: Praktische Ethik a zároveň som pred nedávnom som bola nepriamym svedkom narodenia dieťaťa, keď som v náručí držala dvojdňového synovca. Stála som v nemom úžase pri pohľade naňho. Príchod nového človeka, nového života som vnímala ako veľký zázrak. Zrazu bol tu na tomto svete a už nebolo možné odstrániť vedomie toho, že existuje. Narodenie dieťaťa je podľa mňa príležitosťou pre ľudský údiv, nemý úžas a kladenie si otázok po tom najpodstatnejšom.

Čo však v prípade, ak je zo strany človeka umelo zabránený prirodzený príchod dieťaťa na svet a dôjde k násilnému vypudeniu plodu z maternice? Kvôli šírke problému sa budem venovať len otázke interrupcií, nie pokusom na embryách, ktoré s daným problémom súvisia, vyžadovali by si však samostatnú prácu.

Začiatok života

Väčšina diskusií o interrupciách sa točí okolo otázky: Kedy začína život? V momente počatia alebo až neskôr? A ak nie v momente počatia, kedy potom? Keďže ide o zásadnú vec, akou začiatok života nepochybne je, musí byť jeho hranicou nejaký podstatný moment či zmena vo vývoji plodu. Zároveň, ak táto hranica bude platná, bude tiež nemeniteľná od vonkajších okolností. P. Singer uvádza tri kritériá uvádzané ako možný začiatok života: narodenie, schopnosť prežiť, pohyb embrya (1).

Ak by rozhodujúcou hranicou malo byť narodenie, vzniká otázka, čím sa líši nenarodené dieťa od narodeného. Ide totiž o rovnaké bytosti, s tými istými ľudskými rysmi, bez ohľadu na to, či je jedno vnútri, druhé mimo maternice. Obe majú schopnosť pociťovať bolesť a reagovať na ňu. Proti tejto hranici hovoria aj prípady predčasných pôrodov, keď (ak by platil tento argument) by to znamenalo, že predčasne narodenému dieťaťu, ktoré je už na svete, priznávame život, kým iné, „staršie“, nachádzajúce sa ešte v maternici, ešte nemá nárok na to „byť živé“.

Spochybniteľnou hranicou je aj schopnosť prežiť- tá totiž závisí od úrovne lekárskej starostlivosti, ktorá sa líši v jednotlivých krajinách (predčasne narodené dieťa v USA má omnoho väčšiu šancu na prežitie než dieťa narodené napr. v Sierra Leone), zároveň sa postupom času neustále zlepšuje. Hranica života by tak bola relatívna. Samozrejme, že schopnosť „prežiť“ u novorodenca nie je absolútna, dieťa je odkázané na matku, v niektorých prípadoch (dočasne) aj na isté prístroje (inkubátor), ale odkázanosť na iných je prítomná aj u chorých či starších ľudí a nie je to dôvod na to, aby sme im odopierali život (v prípade, že nie sme v Holandsku).

Schopnosť pohybu (embrya) ako znak pre život Singer vylučuje poukazom na ochrnutých ľudí, ktorí majú výrazne obmedzený pohyb, napriek tomu nestrácajú nárok na život a niet pochýb o tom, že ide o živé ľudské bytosti.

Keď teda uvedené kritériá neobstoja, potom jediným momentom ako začiatok života, pre ktorý platí, čo som uviedla vyššie – podstatná zmena vo vývoji plodu a jeho nemeniteľnosť od vonkajších kritérií - je počatie, keď dochádza k samotnému začiatku vývoja plodu tým, že vznikne bunka so 46 chromozómami, z ktorej sa bez umelého zásahu môže vyvinúť dospelá ľudská bytosť. Počatie je jediným miestom, kde dochádza k zmene v podstate života a k začiatku vývoja ľudskej bytosti. Všetky ďalšie zmeny sú len súčasťou kontinuálneho procesu rastu. Dospelý človek má presne tú istú genetickú štruktúru, akú má v momente počatia.

Pro Choice

Zástancovia legalizácie interrupcií predovšetkým z radov feministiek argumentujú právom ženy rozhodovať o jej vlastnom tele. Je však otázne, nakoľko je embryo/fetus súčasťou matkinho tela ako napr. ruka či noha.

Pri nejakom úraze môže žena utrpieť zranenia, pričom dieťa ostane v poriadku. Stačí to na to, aby sme dieťa nepovažovali za súčasť tela ženy? Podľa mňa nie, pretože pri akomkoľvek zranení človek môže mať poranenú ruku, pričom noha ostane v poriadku. Domnievam sa, že podstatné je to, že plod vnútri ženy je len dočasne spojený s telom budúcej matky, nie tak ako ruka, noha, ktoré sú permanentnou (s výnimkou úrazu) súčasťou jej tela. Nenarodené dieťa je zvláštna ľudská bytosť, z dôvodu ochrany uložená v maternici. Jeho pohyby, činnosť srdca a jednotlivých orgánov sú nezávislé na matkiných. „Matčiny bílé krvinky, které jsou odlišné od krvinek dítěte, ve skutečnosti podnikají proti plodu útok, stejný, jaký by podnikaly proti cizímu tělesu. Nenarozené dítě přežívá jen proto, že si vyvíjí mechanismy nezbytné k odražení takového útoku.“ (2) Na ženu je preto možné nazerať ako na bytosť prostredníka, skrze ktorú dieťa prichádza na svet. Plod nie je vlastníctvom matky a matka nemá právo zneužívať svoju fyzickú prevahu nad dieťaťom na základe „vlastníckeho práva“.

Tvrdenie feministky J. J. Thompson o práve ženy na slobodnú voľbu sa zakladá na tom, že nedobrovoľná deväťmesačná „pomoc“ pre niekoho iného v záujme záchrany jeho života je príliš vysokou cenou za neopatrnosť, neznalosť či nedostatočnú antikoncepciu. Lenže, čo je to „príliš vysoká cena“? Vzdanie sa vlastného pohodlia v záujme záchrany iného života? Pojem „pomoc“ ako označenie donosenia dieťaťa evokuje dojem, akoby bolo normálne a vysoko pravdepodobné, že dôjde k odmietnutiu dieťaťa a že skôr jeho prijatie je „odchýlkou“. Že je to prejavom „veľkorysosti“ ženy. Tento postoj nezohľadňuje povinnosť uvažovať o konzekvenciách nášho konania. (3) V prípade, že budeme uvažovať o konzekvenciách, „odmietnutie pomoci“ má pre nenarodené dieťa horšie (definitívne) následky oproti dočasným „nevýhodám“ pre ženu, ktorá sa rozhodne pre donosenie dieťaťa a z tohto hľadiska je morálne správne dať prednosť „menšiemu zlu“ (z pohľadu ženy, ktorá odmieta svoje dieťa).

Je prípustné zabitie ľudskej bytosti?

V prípade, že za začiatok ľudského života uznáme počatie, nemusí z toho automaticky vyplývať postoj „pro-life“. Rozhodujúcou otázkou je to, či uznávame neporušiteľnosť práva na život absolútne, alebo je zabitie niektorých ľudských bytostí prípustné.(4) Ak by totiž platilo, že určité ľudské bytosti je prípustné zabiť a ak by nenarodené deti patrili do tejto skupiny „niektorých ľudských bytostí“, potom by boli potraty morálne prípustné.

Problém komplikuje pojem ľudský, ľudská bytosť, čo pod ním rozumieme. Embryo, fetus, novorodenec, dospelý človek, ale aj osemdesiatnik, tí všetci sú ľudskými bytosťami: ešte nenarodenými či žijúcimi. V čom medzi nimi spočíva rozdiel? Singer rozlišuje „ľudské“ vo význame „príslušnosti k ľudskému druhu Homo sapiens“ a ako ekvivalent pre „osobu“.(5) Pričom biologické fakty spojené s príslušnosťou k ľudskému druhu podľa neho nie sú spojené s etickým významom. Všetky uvedené príklady spĺňajú kritériá príslušnosti k ľudskému rodu, ale za osobu môžeme považovať s istotou len dospelého človeka. Iba jemu sú vlastné racionalita, sebauvedomovanie a zmysel pre minulé a budúce.

Položenú otázku preto možno rozdeliť na dve:

1. Je prípustné zabitie osoby?
2. Je prípustné zabitie príslušníka rodu Homo sapiens?

Odpoveďou na prvú otázku je bezpodmienečné právo každej osoby na život (odhliadnuc od trestu smrti a zabitia v sebaobrane). Čím je toto právo odôvodniteľné? Podľa klasického utilitarizmu priznávajú ľudia ostatným právo žiť preto, že ich k tomu vedie obava o svoj vlastný život, ktorý by sa v prípade absencie tohto práva dostal do potenciálneho ohrozenia. Utilitarizmus preferencií kladie dôraz na želania osoby, ktoré v prípade nedobrovoľného ukončenia života prestanú mať možnosť byť napĺňané (ide o želania samé osebe, nielen o túžbu „žiť“, smrťou je človek zbavený akýchkoľvek želaní a možností ich uskutočnenia vo forme slastí, a to nielen v hedonistickom zmysle). Pre Tooleyho je rozhodujúci vzťah medzi právom na život a schopnosťou túžiť po ďalšom pokračovaní života (právo na život prislúcha tomu, kto vedome chce, aby jeho život pokračoval). Okrem toho existuje aj princíp rešpektovania autonómie jednotlivca, pričom autonómiou sa chápe schopnosť zvoliť si možnosť pre uskutočnenie nejakého konania na základe vlastného rozhodnutia. V prípade násilného ukončenia života druhého, je autonómia jednotlivca hrubo porušená, pretože tento je ukrátený o ďalšie možnosti slobodnej voľby pre svoje konanie.(6)

Tieto kritéria sú platné pre osoby, ktoré sú schopné samé seba vnímať ako zvláštne bytosti s minulosťou a budúcnosťou. Nevzťahujú sa na tých, čo momentálne nie sú schopní a ani v minulosti neboli schopní sami seba takto vnímať. Pri nenarodených deťoch nemožno použiť kritérium obavy o život, pretože nie je prítomný ten, kto by sa o svoj život mal báť – žijúci ľudia sa nemusia obávať, že by ich niekto zabil ako fetus, keďže už túto fázu majú za sebou. Zároveň nie je nenarodené dieťa schopné formulovať svoju túžbu po živote. Ak by sme chceli priznať právo na život nenarodeným na základe potreby zvyšovania počtu tých, čo pociťujú slasť a majú isté túžby, viedlo by to k odsúdeniu akéhokoľvek (teda aj prirodzeného) zabránenia tehotenstva. Tento etický postoj by potom kládol na ľudí nárok k čo najväčšej „produkcii“ potomstva za každú cenu. A na rešpektovanie autonómie embrya a jeho túžby po ďalšom živote mu chýba schopnosť sebauvedomenia.

Znamená to, že ak nenarodené deti nemajú zmysel pre minulosť a budúcnosť, nemajú dostatočnú (resp. žiadnu) mieru schopnosti uvedomovať si vlastné ja, že nie sú „osobami“ a že strácajú nárok na život? Že sú v plnej moci tých, na ktorých sú odkázaní? Kedy presne potom začína „príslušník ľudského rodu“ byť „osobou“, keďže hranica nadobudnutia schopnosti sebauvedomovania sa nedá presne určiť? Kedy Homo sapiens nadobúda právo na život? Znamená to, že ak podmienku racionality a sebauvedomovania nespĺňajú ani novorodenci či dvojročné deti, že nemajú právo na život? A čo v prípade autistov a inak psychicky postihnutých ľudí, ktorí túto podmienku nesplnia nikdy? Máme právo sa ich kedykoľvek „zbaviť“?

Uvedené kritériá vedú Singera k záveru, že zabitie ľudskej bytosti ako príslušníka rodu Homo sapiens, je morálne v poriadku, zároveň však uvádza požiadavku, aby bola interrupcia vykonaná čo „najhumánnejšie“, teda pri minimalizácii bolesti plodu (nevieme presne určiť, kedy je plod schopný vnímať bolesť) (7), kombinácia ospravedlnenia interrupcií spolu s naliehavosťou minimalizácie bolesti mi pripadá absurdná. Asi ako keby kat pri poprave dbal na to, aby poprava prebehla čo „najčistejšie“ a popravený nemal šaty zašpinené od krvi. Možno potom „humánne“ (počas spánku nejakou bezbolestnou metódou) zabiť aj dospelého človeka?

Aby sa Singer vyhol záveru, ktorý by z jeho tvrdení vyplýval, že by bolo na základe jeho logiky (podmienka sebauvedomovania a zmysel pre budúce a minulé) eticky v poriadku zabiť malé dieťa, uvádza narodenie ako jedinú jasnú deliacu líniu, ktorá je kvôli zjednodušeniu použitá na odlíšenie medzi členom Homo sapiens a osobou. Nevieme totiž presne určiť, kedy v ľudskom živote dôjde k dostatočnej miere sebauvedomovania a v záujme vyhnutia sa ďalších komplikácií dáme prednosť tomuto riešeniu. V prípade akceptovania tohto pohľadu, sa dostávame do hrozivého sveta, v ktorom je možné zabiť nielen nenarodené deti v ktoromkoľvek štádiu tehotenstva, ale aj všetkých psychicky chorých ľudí (u nich totiž žiadna deliaca čiara v podobe narodenia nie je, keďže nikdy nedosiahnu „dostatočnú“ mentálnu úroveň.

Existuje teda druhá možnosť: Čo ak priznáme právo na život na základe príslušnosti k ľudskému rodu? Je prípustné povýšiť ľudský rod nad ostatné druhy? „Dať prednosť životu jedného tvora len preto, že tento živočích patrí k nášmu druhu, by znamenalo rovnakú pozíciu ako u rasistov, ktorí dávajú prednosť tým, čo patria k ich rase,“ domnieva sa Singer. (8) Lenže rasizmus spočíva v exkluzivite niektorých jedincov v rámci jedného živočíšneho druhu, nie naprieč druhmi či rodmi. Singerova poznámka by bola platná v prípade, ak by sme kaprom priznávali väčšie práva než šťukám či mečiarom alebo aljašským malamutom menšie než čivavám. V čom spočíva nadradenosť ľudského pokolenia nad zvieracou ríšou? Prečo by mal mať život embrya väčšiu hodnotu než dospelého psa, veľryby či gorily, ktoré prejavujú vyššiu inteligenciu a aktívnejšie vedomie? Nesúhlasím so Singerom, že pre porovnanie rôznych druhov života s odlišnou mierou vedomia by bolo potrebné vedieť sa vcítiť do týchto druhov, porovnať a na základe tejto skúsenosti dospieť k záveru. (9)

Človek sa síce v štádiu embrya líši od dospelej ryby či myši menšou vývojovou úrovňou, lenže v prípade ryby a myši ide o jej najvyššie štádium, nebude sa nijako vyvíjať ďalej. Na základe prirodzenosti človeka je zrejmé, že sa z neho po istom čase vyvinie osoba v plnom zmysle slova. Embryo má potenciál byť osobou. Je to dostatočný dôvod na to, aby mu na základe toho vyplývali práva, ktoré sú vlastné osobám? Podľa Singerovho názoru nie. (10) Ako príklad uvádza princa Charlesa. To, že je princom, neznamená, že mu prislúchajú práva vlastné kráľovi.

Lenže na základe faktu, že si kráľovské právomoci nebude môcť uplatniť, kým sa jeho matka neodoberie na večný odpočinok, nevyplýva, že by mu nepatrilo úplné iné postavenie než Johnovi Smithovi z Glasgowa. Vďaka svojmu potenciálu mu patrí „výsostný“ status. Sú vyvíjané opatrenia na to, aby pokiaľ možno, nebolo toto právo nerealizované: princovia Veľkej Británie nemôžu letieť spolu v jednom lietadle, aby v prípade havárie neprišli o život všetci následníci trónu, teda nejde ani tak o konkrétne osoby, ako o zachovanie realizácie potenciálneho práva. (Mohla by budúca matka následníka trónu ísť na interrupciu?) Okrem toho, následnícke právo princa Charlesa vyplýva z konvencie, je uplatniteľné len na určitom území, v Nemecku by si kráľovské práva uplatniť nemohol. Toto právo nie je spochybniteľné napriek jeho časovému i priestorovému obmedzeniu. Na rozdiel od práva na život ale nepatrí k prirodzeným právam človeka. Právo na život či sloboda žiť vyplývajú z prirodzenosti, resp. z postavenia darovaného človeku od Boha. Preto právo na život ako prirodzené právo, je vlastné človeku len na základe jeho príslušnosti k ľudskému rodu a je odvodené od autority nadradenej štátu (Boh, abstraktný Rozum, prirodzenosť). „Přirozený zákon je poezií politologie – zárukou, že spravedlnost žije, i když státy jsou nedokonalé a pomíjivé.“ (11) Aj v prípade, že štát človeku odopiera právo na život, človek naňho nárok podľa vyššieho zákona nestráca. Jednotlivé krajiny sa líšia svojou legislatívou v oblasti potratov, takže z hľadiska pozitívnych zákonov by bol život relatívny, závisiaci na dohode spoločnosti alebo nariadení jednotlivca. Ak sa však chceme dobrať absolútnej odpovedi na otázku o práve na život, nájdeme ju len z hľadiska prirodzeného zákona. Obete politických procesov v totalitných štátoch mali právo na život, o ktoré boli zločinecky pripravené a hoci tieto procesy boli formálne v súlade s vtedajšími pozitívnymi zákonmi, podľa prirodzeného zákona boli neospravedlniteľné.

Iba na základe vyššieho zákona môžeme zaručiť rešpektovanie života nenarodených, novorodencov alebo duševne chorých ľudí. „Bez přirozeného zákona se z nás všech mohou stát Kainové a každý člověk bude moci vztáhnout ruku na svého bližního.“ (12)

Právo na život ako najzákladnejšie právo človeka je potrebné na realizáciu všetkých ostatných práv človeka. Nenarodenému dieťaťu v prípade smrti otca ešte počas obdobia tehotenstva jeho matky vzniká nárok dediť po otcovi majetok. Ako však má byť toto právo realizované, ak je dieťaťu odopreté právo na život? To, že embryu, novorodencovi a mentálne chorému človeku priznáme právo na život, ešte neznamená, že im patria aj ostatné práva vlastné dospelým ľuďom, naopak, mnohé z týchto práv sú realizovateľné len za istých podmienok (aj u dospelého mentálne zdravého človeka môže dôjsť v záujme bezpečnosti ostatných k obmedzeniu jeho osobnej slobody, pre uplatnenie volebného práva musí mať človek občianstvo danej krajiny, na vodičské oprávnenie je nutné splniť isté podmienky atď). Sú to naopak feministické kruhy, čo zdôrazňujú autonómnosť malého dieťaťa na základe ktorej odvodzujú jeho nárok na čo najsamostatnejší vývoj zahrňujúci absenciu výchovných prostriedkov či náboženských hodnôt v rodine.

Človek skrze svoje potomstvo získava podiel na nesmrteľnosti. V prípade, že žena tehotenstvo prijme, ustúpi inému, novému životu, aby tento nový život neskôr dal priestor zase niekomu ďalšiemu. Pomocou zrodu sa nepriamo deje zánik. Povedané s Anaximandrom: „Ze kterých je jsoucím věcem vznik, do těchto se stává i zánik podle nutnosti. Neboť si navzájem platí pokutu a pokání za své bezpráví podle pořadí času.“ (13)

Život neexistuje len v sebe, ale vystupuje zo seba, presahuje seba samého a smeruje v ústrety inému životu, a to aj tomu, ktorý existuje za hranicami tohto sveta.

Záver

Pri riešení otázky etickej (ne)správnosti interrupcií nie je rozhodujúce, kedy sa začína ľudský život, ako sa na prvý pohľad zdá, ale to, či majú právo na život všetky ľudské bytosti, teda aj tie, ktoré ešte nie sú osobami v plnom zmysle slova. Právo osoby na život uznávame na základe obavy o svoj vlastný život, rešpektovaním želaní osoby, jej túžby po pokračovaní života alebo zachovávaním jej autonómie.

Ľudské bytosti v štádiu embryí nemajú schopnosť sebauvedomovania a racionality, ale ich nárok na život vyplýva z prirodzeného zákona. Podľa prirodzenosti majú potenciál stať sa osobami v plnom zmysle slova. V prípade, že do nich nebude vykonaný vonkajší zásah, vyvinie sa z nich človek, ktorý neskôr podľa istých kritérií bude mať nárok aj na ďalšie práva.

Poznámky :

1)Porov. Singer, P.: Praktische Ethik, Stuttgart: Reclam, 1994, prekl. Bischoff, O., Wolf, J.C., Klose, D., s. 181, ďalej už len ako Singer.
2)Mishan, E. J.: O povaze milosrdenství: Jak argumentují zastánci „ženské volby“, Praha: Bulletin Občanského institutu č. 75, 11/1997, s. 9.
3)Porov. Singer, s. 194
4)Porov. Singer, s. 195
5) Singer, s. 119
6)Porov. Singer, s. 123-136
7)Singer, s. 197: „Tam, kde si rovnováha protichodných záujmov vyžaduje zabitie bytosti schopnej cítiť bolesť, je dôležité, aby zabitie prebehlo čo možno najmenej bolestne.“ Aká rovnováha, ak vzápätí dôjde k jej narušeniu?
8)Singer, s. 121
9)Porov. Singer, s. 142
10)Porov. Singer, s.199
11)English, R., In: Kirk, R.: Pojednání o přirozeném právu, Praha: Bulletin Občanského institutu č. 45, 5/1995, s.5
12)Kirk, R.: Pojednání o přirozeném právu, Praha: Bulletin Občanského institutu č. 45, 5/1995, s. 12
13)B1, In: http://www.fysis.cz/predsokratici

Použitá literatúra :

Kirk, R.: Pojednání o přirozeném právu, Praha: Bulletin Občanského institutu č. 45, 5/1995.
Kolektív autorov: Velký sociologický slovník, 2.zv., Praha: Karolinum, 1996.
Mishan, E. J.: O povaze milosrdenství: Jak argumentují zastánci „ženské volby“, Praha: Bulletin Občanského institutu č 75, 11/1997.
Singer, P.: Praktische Ethik, Stuttgart: Reclam,1994, prekl. Bischoff, O., Wolf, J.C., Klose, D.
http://www.fysis.cz/predsokratici

4137 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení

Čtěte také

ePortal.cz

„Nepovedený“ příměr Václava Klause ml. naplno odhalil nedemokratickou podstatu současné EU Kdo jsou protiizraelští aktivisté EAPPI? Pane Fialo, že se nestydíteODS zTOPkovatěla a likviduje poslední stopy své pravicovostiStudenti Sorosova gymnázia v Praze vyhlásili stávku kvůli Zemanovi. Přišli je podpořit Pavel Novotný, herečky Holubová s Geislerovou a Eva Decroix

euPortal.cz

Andrej Babiš: Euro musí být klíčové téma pro jakoukoliv budoucí vládu. Nechápu, proč to politici konečně nepochopíAustralan povraždil lidi v mešitě. Ovšem media již neřeknou, že v této mešitě verbovali muslimy pro džihád proti nevěřícím

Eurabia.cz

Rvou se čeští muslimové o peníze původně určené islámským teroristům v Sýrií??!Okamura vyzval českou pilicií, aby nevydávala muslimům povolení vlastnit zbraně. Okamura opět i upozornil na radikalismus českých muslimů

FreeGlobe.cz

Teroristický útok v pražském metru: Hřib naštěstí nebyl atomovýBílé feministky sklízejí plody své tolerance! Barevné sestry jim nadávají do bílých ku.ev (+ video)

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životHliník sa nachádza v mnohých vakcínach/vysoká hladina jedovatého hliníku v mozgu autistov

euServer.cz

Nadšená Schwarzenbergova chvála Petříčka je nejtěžší obžalobou současné ČSSDMadeleine Albrightová a obchod s drogami, prostituce, krádeže aut a obchod s orgány zavražděných. 11. výročí vyhlášení samostatnosti Kosova

eOdborar.cz

Boj za klima? Ale jděte! Naopak velice dobrý kšeft. Greta Thunberg je pro rodiče slepice snášející zlaté vejcePrivatizace sociálních služeb ve Finsku vede k zhoršení péče a otřesnému zacházení s lidmi

ParlamentniListy.cz

Docent Ševčík: EU je někdy totalitnější než Čína. Co chce NATO? Nesouhlasím. Na Havlova slova naše firmy doplatilyVyloučení z ODS jako záměr. A v pravý čas úder na Babiše... Známá advokátka předkládá dosud nevídaný scénář kolem Klause juniora
Anketa
Žádné aktivní ankety nebyly nalezeny
Články autora
Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

RSS feed Zasílání upozornění